DEŇ KOBYLIEK

Utorkové ráno sa mi zdalo trocha sladké. Akoby niekto rozsypal po nebi vanilkový cukor a chcel mi povedať, aby som ostal doma a nič neriešil. „Len tak prstom hladkaj a oblizuj nebo a snívaj!“ Tak nejako mohol vyzerať Bóžov odkaz tam zhora. Oblažil ma pocit gýču. Dlho som sa do neba nepozeral, iba chvíľu. Musel som ísť na poštu. Bóžo vie, ako nenávidím Poštu. Dostávam iba doručenky a reklamné mareriály. Doručenky znamenajú vždy iba pokuty a reklamy neznamenajú nič. Vždy sa musím nastaviť tak, aby som mal na pošte pri prepážke úsmev. Vtedy nenávidím poštu aj seba. Ale dokážem to. Aj v utorok som to dokázal. Usmieval som sa, keď som vysvetľoval tej pani za prepážkou, že tam mám nejakú poštu pre moju firmu, ale nemám tu doručenku, tak či by nebola tak láskavá... Pani sa ma okamžite spýtala, či viem číslo doručenky. Chvíľu som na ňu pozeral ako na Ufóna a hovorím jej, že neviem číslo doručenky a že si myslím, že nikto na svete nevie číslo doručenky a že dopospaľ som ho nemusel nikdy vedieť a poštu mi vždy našli. Pani mi hneď vysvetlila, že majú na Pošte nový softvér a ukázala mi na obrazovke počítača beznádejne prázdne okienko, do ktorého treba naťukať to číslo doručenky, ktoré nikto nevie. Tak jej hovorím, že minulý týždeň vedela nájsť moju poštu bez doručenky. Tá pošta je v tej krabici, kde bola aj minulý týždeň, len sa tam treba pozrieť. Ale pani mala onen tvrdý argument, že musím vedieť to číslo doručenky. Mala ma skrátka na háku, aby nemusela zdvihnúť svoju veľkú prdel a pozrieť sa do tej krabice, ktorú za tie roky, čo robí na Pošte tak dobre poznala. A dodala, že keď to číslo neviem, tak ona môže do troch dní podľa mena firmy (alebo môjho, keby to bola súkromná poša) nájsť príslušnú poštu a ja si o tri dni môžem po ňu prísť. Tým iba potvrdila to, čo som vedel okamžite. Potvrdila tým, že ba sa do tej krabice mohla pozrieť aj teraz, ale to sa jej nechce, lebo teraz je pre ňu pohodlnejšie ozerať do prázdneho okienka bez čísla na obrazovke písíčka. Vtedy som už nepozeral na dotyčnú pani ženu ako na Ufóna, ale ako na úplnú blbaňu, ktorá mi chce dokázať, že som nikto. Jej skrátka niekto dal zlý softvér, ktorý ona rýchlo pochopila ako dobrý pre jej pocit malej moci a v tej chvíli ma mohla vytočiť, ponížiť a neviem čo a ešte sa aj usmievať. A to všetko za moje dane. Kedysi mohla byť táto žena pekná, ale to sa minulo. Neostalo nič, iba hnev na mužov, že ju už nechcú. Pred chvíľou som sa usmieval, ale teraz som sa díval do chladnej tváre chladnou tvárou, mlčal som a trocha som sa triasol od hnevu, čo asi nebolo vidieť. Keby to totiž bolo vidieť, tak by sa tá pani žena víťazoslávne usmievala. Ale ona na mňa iba pozerala tou tvárou, ktorá kedysi možno bola pekná. A tak som ani nepovedal obligátne ďakujem a odišiel som. Odišiel som z Pošty, na ktorej včera prestali vedieť robiť to, čo ešte predvčerom robili bežne a robili to bežne preto, lebo to robia sto rokov a teraz to zmenili. Odrazu sú na Pošte obludy a nie ženy, ktoré ešte predvčerom vyzerali celkom normálne ako všetky uťahané ženy, ktoré pracujú preto, lebo musia nie preto, že ich to teší. Myslel som na to, že doma v schránke, alebo v zásuvke, niekde, možno ešte bude tá doručenka. Sadol som do auta a vydal som sa na krátku zbytočnú cestu domov, ktorú mi vymyslela Slovenská Pošta, ktorá za moje prachy zaplatila debilný softvér, ktorý nesplňa ani len zákonné podmienky, lebo nie je možné, aby doručenú poštu v prípade nevlastnenia doručenky a neovládania čísla doručenky Pošta nevydala. To je skrátka somarina. Vždy sa to dalo a zrazu sa to nedá. Nenávidím boľševika. Cesta domov sa minula rýchlo. Napodiv som našiel tri doručenky a jedna z nich bola tá dôležitá. Dôležitá bola pre mňa iba tá jedna, ostatné boli dôležité pre odosielateľov. Daňové upozornenia, sociálna poisťovňa...prečo mi nikto nenapíše? Už nikto nikomu nepíše? Prečo som už roky nikomu nenapísal ani len pohľadnicu? Ale ba! Napísal som a poslal svojmu synovi z Madeiry. Ani neviem, či ju dostal. Môj syn je ako jeho matka. Nepovie nič a tvári sa, že nie som. Myslím, že ma má rád, ale netvári sa tak Ako jeho matka. Pozrel som na nebo. Neviem, či bolo vanilkové. Pocit gýču sa minul a ostal pocit hnevu.

Cestou späť na Poštu som sa upokojil. Pani žena mi vydá poštu a ja budem mať iba pocit premárneného času. Aj tak neviem, na čo by som ten čas využil.? Mám iba vybaviť dva prepisy auta na polícii v Petržalke, estékáčku na polícii na Poliankach, obhliadku áut ktoré som kúpil, potom mám komisiu pre životné prostredie na našom úrade, odtiaľ bežím na stretnutie s architektom kvôli projektu „vodného sveta“ ktorý pripravujeme so spoločníkmi, nesmiem zabudnúť na obed so svojou priteľkou a potom sa musím stretnúť s pani Balogovu kvôli parcele, nesmiem zabudnúť na Maximka (môj syn) ktorý má tréning a ešte odviezť dve skrinky. Kedy budem pracovať? Vystúpil som z auta. Z neba už opadali vanilkové fľaky. Opäť som sa usmial, trochu ako idiot, ale všimol som si, že keď sa usmievam, ženy sa na mňa dívajú, akoby ma poznali. Ženy sa na mňa dívajú akoby ma poznali a dokonca akoby ma chceli! Dokonca, akoby mali pocit, že ja ich chcem a ja v tej chvíli, keď sa tak dívajú, mám pocit, že ma chcú. Pocit vzájomného chcenia je vzrušujúci. Pocit vzájomného chcenia zaváňa telom toho druhého a dokonca aj hriechom. Akonáhle je v tom trocha husej kože, je to ako sex. Všade je toľko sexu a pritom je ho tak málo! Čo to je kua!!! Pri prepážke nebol nikto. Usmieval som sa a čakal som pár sekúnd, kým sa nevymanila z neviditeľnosti tá pani žena, s ktorou mám už toľko spoločného. Ide pomaly a díva sa na mňa Usmievam sa a ona si možno myslí, že sa mi páči. Nevadí, budem sa usmievať, aj keby si to mala myslieť. Vlastne je to dobre, že si to myslí, lebo ja som chlap a ona už chlapa nemala veľmi dlho. Tak nech mi dá tú blbú poštu a nech sníva o mne ešte aspoň pár minút. Je osem hodín ráno a na sny má celý deň. Som vlastne rád, že som sa stal súčasťou jej snov, súčasťou jej sveta, a že des ráno dám jej životu mysel. Ponížila ma ešte pred pár minútami a teraz musí urobiť svoju prácu. To je ako ranný sex a potom raňajky. Fuj. Raňajky s pani ženou by som nechcel! Ale hovorím tu predsa o jej svete. To ona chce tie raňajky a ja som v tom nevinne.! Ja chcem iba tú poštu a sex chce ona.! Je to strašné. Ja chcem iba poštu a ona s tým vlniacim sa bruchom si myslí, že ja ju ... Podala mi dve obálky veľké ako písanka zo základnej školy a dve menšie obálky. Bez pocitu čohokoľvek som ich zobral a vykročil som k východu. Je to možné, že takýto hlúpy úkon ma vie tak vyčerpať? Čo som to za chlapa? Nebo sa nevyjasnilo, iba stratilo ten vanilkový imidž. Ale žiaden socialistický realizmus nenastal. To by bolo fajn. Keby nastal. Pozrel som na hodinky. Bolo osem hodín dvadsať minút. Celý deň predo mnou.

II.) Zaparkoval som pred Miestnym úradom. Som poslanec v tejto mestskej časti (volá sa Nové Mesto, ale s mestom nemá nič spoločné. Mala by sa volať iba Nová časť, Výrez, alebo Okraj) a preto tu mäžem bez problémov parkovať. Je to jediná výhoda, ktorú ako poslanec užívam. O výhody napokon ani nestojím. Zobral som si všetky obálky z auta, ktoré sa mi tam povaľovali už dva dni, okrem dvoch čerstvých z Pošty a vliezol som do kaviarne oproti úradu. Chodím často do tejto kaviarne. Som kaviarenský človiečik, to ako po prvé a po druhé, obsluhujú tu pekné čašníčky. Jedna má zjavne veľké prsia. Chlapsky hovoríme kozy, alebo cicky. „Cicky“ som hovoril, keď som bol malý chlapec. Vtedy som videl dokonca veľké cicky aj na vlastné oči. Patrili Vlaste Rausovej. Bol som u Rausových na prázdninách v Chostníkovom Hradišti. To je v severných Čechách a okrem iného som tam v hospodě čapoval pivo. Boli to úchvatné prázdniny, lebo ja som to pivo aj ochutnával a robil som miestnym štamgastom magické oko. To je to, keď do štamperlíka nalejete pepermintový likér a ponoríte to celé do pollitráku piva. Pepermintovka mi ohromne chutila. Bola sladká a chutila ako žuvačka s alkoholom. Vtedy sa mentolové žuvačky nepredávali tak normálne ako dnes. Museli ste si vypýtať mentolovú, keď ste ju chceli žuvať. Bežne sa predávali Pedrá. Takže v tom dome u Rausovcov, ktorým pred totáčom patrila tá krčma, v ktorej som čapoval to pivo, som videl cicky Vlasty Rausovej. Pani Vlasta totiž bežala po chodbe za svojou dcérkou, ktorá mala asi tak dva roky a kričala „dej to sem ty trdlo“. Malá Vlastička utekala pred mamou a držala v ruke podprsenku. Zjavne sa chcela zabávať a vytušila, že to čo drží v ruke je pre mamu dôležité a keď jej to vezme, tak bude naháňačka. Vznikla naháňačka a pani Vlasta bežala bez podprsenky za Vlastičkou a kričala „dej to sem ty trdlo...“

A velikánske cicky sa jej pri tom polobehu hojdali a vyzerali ako dva veľké vanilkové pudingy s fľakom od malinového džemu vyklopené na telo pehatej osoby. Ja som sa tam zjavil nečakane a neviem prečo.? Proste som vošiel. Díval som sa na tie „cicky“ a stál som a srdce sa mi divoko rozbúchalo. Chcel som niečo také vidieť, ale až trocha neskôr. Zrazu sa to hojdalo predo mnou a bolo to také živé až som sa zľakol. Vyplašene som vybehol z domu a mal som pocit, že som urobil niečo zlé. Pani Vlasta iba povedala „ahoj Robe“, vytrhla Vlastičke podprsenku a otočila sa. Nemohla vedieť, že ja som na infarkt a srdce mi mláti do hrudníka tak, že to museli počuť aj v tej neďalekej krčme. Dnes, keď sa dívam na blúzku čašníčky, tak som oveľa kľudnejší. Videl som už všeličo a bársčo ma z miery nevyvedie. Dnes bola v kaviarni ale druhá čašníčka. Vyzerá ako cigánečka a také sa mi páčia. Počul som, že cigánečky majú „o dva stupne teplejšiu a o lyžicu mastnejšiu“. Neviem, čo je na tom pravdy, ale zdá sa mi to smiešne. Tak je to. Smejem sa na tej vete. Sadol som si aj s kopou obálok a „cigánečka“ sa ma spýtala, čo si dám. Vždy si dávam zalievanú kávu, alebo pepermintový čaj. Musím povedať, že si neprosím z čerstvek mäty, ale pepermintový. Pustil som sa do otvárania obálok. Jedna chýbala. Chýbala mi práve jedna z dvoch obálok, ktoré som si tak namáhavo vybral z Pošty. Obidve boli z predajne ojazdených áut, kde som pred mesiacom kúpil dve dodávky. Preto som vyzdvihol dve obálky, kde mali byť staré technické preukazy. Ale tu na stole mám iba jednu. Niekoľkokrát som prehľadal v ostatných obálkach a papieroch, či tam nie je tá, ktorú hľadám. Ovanula ma predtucha problému. Určite sa niečo stalo. Stalo sa niečo, čomu nerozumiem a nerozumie tomu nikto na svete. Je to záhada. Vyšiel som z kaviarne a otvoril som auo. Na sedadle spolujazdca, kde som mal položené obálky, nebolo nič. Mal som úplnú istotu, že tam boli všetky. Tá jedna ale zmizla. Pre pokoj duše som otvoril kufor. Niekde tá blbá obálka musí byť. V kufri bolo všeličo, ako vždy, ale obálka žiadna. V aute som obálku nenašiel, ale pozeral som ešte pod zaparkované autá, či tam nie je. Mohla mi spadnúť a vietor ju niekam odfúkol... Ale aký vietor, keď žiadny nefúkal.? Na to, že je november, máme pekné počasie. Skoro ako babie leto, len bez pavučín. Uvedomil som si, že je teplo a pekne. Nedokázal som si to ale užívať. tak som vošiel opäť do kaviarne a prehľadal som znova všetky papiere. Predtucha problému sa iba prehĺbila. Som obklopený bermudským trojuholníkom, len neviem kde má odvesnu a kde prepony. Neviem ani to, načo by som to mal vedieť. Veľkosť trojuholníka strát nie je podstatná, ale jeho existencia. Je vždy tam, kde som ja a moje veci. Je vždy pri mojich kľúčoch a dokladoch. Obklopuje moje papiere a moje peniaze. Obklopuje moju hlavu vždy vtedy, keď ju nájdem. Nenávidím pocit, že som stratil hlavu, naopak, milujem pocit, že viem kde mám hlavu a viem načo! Bez tých starých technických preukazov nadostanem nové. Alebo dostanem? Ako to vybavím? Viem predsa vybaviť všetko, len je to strata času. Odpil som si z kávy.